Nikusa

"A nepôjdem do kostola!" zakričala som.
"A pôjdeš!" povedala mama a hneď na to ju otec uzemnil:
"Buď pôjde poza kostol alebo ostane doma, to máš to isté." TRESK! Ozvalo sa buchnutie dverí. Zbalila som si veci, učebnice a všetky svoje úspory, dokopy nejakých 300Sk a pod zámienkou, že idem do kostola som sa vytratila z domu, ibaže moje kroky nesmerovali tam, kam by podľa mojich rodičov mali, čiže do kostola. Nevedela som kam pôjdem, najprv som sa len tak prechádzala až nakoniec ma niečo napadlo. Pôjdem k Abby, kamoške, ktorá vie povzbudiť človeka v núdzi.
"Ahoj, čo ty tu?" privítala ma s úsmevom na tvári.
"Čau, no trochu som ušla z domu" Abby ostala stáť ako kamenný stĺp.
"To nemyslíš vážne!" "Nie, len si tu tak vandrujem s plným ruksakom vecí!" naštvane som povedala.
"Tak to je už vážne, ale prečo?"
"Prečo asi? Rodičia ma nútia chodiť do kostola, lenže mne sa po prvé nechce, po druhé sa potom čudujú, že som chorá, keď tam je veľa chorých ľudí a po tretie nebudem tam predsa chodiť sama. A práve kvôli tomu som utiekla, pretože ma to už nebaví každú nedeľu im vysvetlovať,že tam nepôjdem. A nechce sa mi už trepať dverami."
"Aha, a prečo si prišla práve za mnou?" "Po radu, ty máš naj.nápady zo všetkých ľudí, čo poznám, poraď, prosím." Zúfalo som jej povedala.
"Poď ďalej, nebudeme predsa stáť vo dverách, nie?"
"Dobre, ale budem tu len dovtedy kým mňa alebo teba niečo nenapadane, jasné?"
"Ako chceš."Asi dve hodiny sme kecali a rozmýšľali, čo mám robiť. Po niekoľkých nádejne začatých, ale bezúspešne skončených vetách som to začala vzdávať.
"A čo keby.......? Radšej nie." Sklesla som hneď, ako Abby začala so svojimi nápadmi.
"Alebo........tak nie," opäť to isté.
"Už viem!" asi po piatich minútach som sa ozvala.
"Idem k sestre do Košíc, ona určite pochopí,že naši to nemajú v hlave trochu v poriadku." Abby sa zasmiala. "Aspoň budem mať bližšie do školy a aj tak Košice sú lepšie mesto ako Prešov."
"No vidíš,ale aj tak nechápem načo si k tomuto rozhodnutiu potrebovala mňa." "Potrebovala som sa s niekým porozprávať a prvá si mi napadla ty."
"O.K. v pohode, kedy chceš vyraziť?"
"No, to práve neviem, nemohla by si mi na nete zistiť kedy mi ide najbližší bus do Košíc?"
"Jasne,že mohla. Tak a mám to o dvadsať minút ti ide najbližší,takže by si si mala pohnúť ak to chceš stihnúť lebo ďalší ti ide až o tri hodiny."
"Abby ty si moja záchrana, ďakujem veľmi pekne, maj sa." Rozlúčili sme sa a vyrazila som. "Ahoj! A príď ma ešte niekedy pozrieť!"
"Jasné, čau." Cesta autobusom bola nekonečná. Popri tom, ako som počúvala pesničky som rozmýšľala nad tým,čo ak to sestra nepochopí? Budem potom na ulici? Alebo pôjdem do domova? Alebo čo? Čo sa so mnou stane? Dúfam,že nič zlé.Z rozmýšľania ma vytrhlo búchanie po pleci.Hneď som vypla mp3 a vnímala čo hovorí ten hnedooký blondiak predo mnou.
"Nezdá sa ti, že sa trochu rozťahuješ?" mala som totiž ruksak položený na sedadle a keďže bol autobus plný, tak si nemal kde sadnúť vďaka môjmu ruksaku.
"A tebe sa nezdá,že si trochu drzý?"
"Tak vezmež si ten ruksak alebo ho mám preložiť ja?"
"Rob čo chceš" povedala som flegmaticky. Zatiaľ neznámy chalan vzal môj ruksak a chcel ho vyložiť hore do priehradky na batožinu, ale nepodarilo sa mu to, pretože autobus prudko zabrzdil a.....hodilo s ním o zem.Jasné, že som sa začala smiať a celý autobus pozeral na nás.Keď sa ako tak zozbieral zo zeme, zodvihol aj môj ruksak, ale nešiel ho vyložiť do priehradky, ale položil mi ho na kolená so slovami: