Ani som sa naňho nepozrela a nevšímala si jeho kývanie. Bolo to trápne, a preto som ho nechala nech sa strápňuje. Keď som vystúpila z autobusu, vystúpil spolu so mnou, aj keď nikdy nešiel týmto autobusom. Ja som sa snažila ísť čo najrýchlejšie, aby ma nestihol dobehnúť, pretože šiel za mnou. nestihla som, mám krátke nohy.
„Čau,“ pozdravil mi.
„Ahoj, čo chcheš?“
„Nič, ja tu bývam. A nechcem ísť sám domov.“
„A doteraz si chcel ísť sám domov?“
„Nie, doteraz som sám domov nechodil, pretože som chodil s Tom
om.“ Začala som sa smiať.„To nie je na smiech.“
„Sorry, ale ,chodil s Tomom´. Aha, a čo sa stalo?“
„Dlhý príbeh.“
„Tak mi ho povedz, ja som ti povedala prečo som zdrhla z domu a ty mi teraz povieš prečo už nechodíš s Tomom domov. Rozumel si? Alebo ti to mám povedať po latinsky?“
„Ty vieš po latinsky, hej?“
„Hej, chodím na veterinu a tam je latina povinná.“
„Ty chodíš na veterinu?“ stále mal šokovaný výraz, asi som ho šokovala stále viac a viac. Už som sa bále, že zinfarktuje. To by bola škoda.
„Áno, chodí
m, prečo ťa to tak prekvapuje?“„Lebo ma to šokovalo.“
„Neverím. Musíš na to mať dôvod. Len tak ťa nemôže niečo šokovať.“
„Ale môže,“ už som nemala slov, pretože som nečakala túto reakciu. Nechala som to tak a pokračovali sme v ceste.
„Dáš mi telefónne čís
lo?“ prosil.„Len keď mi dáš tvoje. Najprv ty.“
„Dobre,“ dal mi číslo a potom ja jemu.
„Díky, ale načo ti je?“
„Ja, len tak, keby sa niečo dialo.“
„A čo by sa malo diať? Kde ty vlastne chdosíš do školy?“
„Na Obchodnú akadémiu tu v Košiciach.“
„Hmmm, veľký matematik“ a začala som sa mu smiať.„Ha-ha-ha, len sa smej. Už idem lebo bývam tu a ukázal na vchod, ktorý nebol odlišný od ostatných a ja som si uvedomila, že som už ten svoj prešla asi o desať vchodov ďalej.
„Doo riti!“
„Čo je?“
„Ale nič, len už som tro
chu prešvihla vchod kde bývam teraz.“„Mám ťa odprevadiť späť?“
„Nie, netreba, díky maj sa a ešte mi musíš porozprávať ako to je s Tomom.“
„Dobre, keď to cheš počuť príď večer o siedmej tu pred vchod.“
„Keď sa stihnem naučiť, tak prídem, keď nie, tak ni
e.“„Dobre, ale snaž sa prísť, chcem sa ťa niečo opýtať.“
„Dobre.“ trochu veľa kecal, ale nevadí.
„Čau.“
„Čau.“ Vrátila som sa späť domov a začala som sa hneď učiť. Sestra na mňa pozrela, či mi šibe, že sa učím v piatok. Nikdy som sa totiž v piatok neučila. A už vôbec nie hneď, keď som prišla zo školy.
„prečo sa učíš teraz?“
„Lebo o siedmej chcem ísť von a chcem mať aspoň trochu kľud, takže mohla by si...“ a ukázala som jej, aby išla von z izby. Celé poobede som sa sama sebe čudovala prečo vlastne tak chcem ísť za Gustavom. Asi preto lebo sa mi páčil. Bolo pol siedmej a ja som sa ešte nedoučila. o trištvrte som sa už učiť nemohla, a preto som sa rýchlo obliekla učesala a šla. Gustav tam už bol, ale nebol sám, tak som zastala a skúmala kto je s ním a či som ich tu nevidela. Boli to dvaja chalani, ktorí boli ku mne chrbtom, takže som im nevidela do tváre, ale zozadu vyzerali v pohode. Nevedela som či tam mám ísť alebo nie. Len keby si ma Gustav nevšimol.
„Ahoj Katie, poď k nám,“ nemala som na výber, musela som ísť.
„Toto je Bill a toto je Georg.“
„Čaute“ všetci boli super. Zjavom dosť vynikali, ale nevadio mi to.
„To všetci chodíte na jednu školu?“ spýtala som sa
„No dá sa tak povedať. Ja chodím do štvrtého ročníka a Bill s Tomom do tretieho ročníka a Georg je už vonku zo školy,“ skončil svoj výklad Gustav.
„Ty si štvrták?“ vybehlo zo mňa lebo Gustav bol vysoký ako ja a na osemnásť nevyzeral.
„Hej, prečo? Nevyzerám tak?“
„Chceš počuť pravdu? Nevyzeráš na osemnásť.“
„A koľko rokov máš ty?“ spýtal sa mas.
„Ja mám p
ätnásť,“ táto odpoveď Gustava zaskočila asi viac ako mňa jeho. Každý mi totiž vravel, že vyzerám staršie. A Gustav si asi tiež myslel, že mám viac.„Neverím.“
„Chceš vidieť môj občiansky?“
„Hej, ukáž,“ pridali sa Bill s Georgom, ktorí pozorovali našu konverzáciu.
„Ale vyzerám tam hrozne.“
„Nevyzeráš!“ skríkli všetci traja naraz keď si prezerali moju fotku.
„A kde je Tom?“ šibalsky som sa usmiala na Gustava.
„Čo? Odkiaľ poznáš Toma?“ spýtal sa Bill.
„To vám Gustav nerozprával, ako sme sa zoznámili?“
„Nie, Gu
satv tak hovor, teraz hneď!“ boli takí naštvaní, že sa na mňa Gustav určite naštval kvôli tejto otázke. Všetko sme im povedali a keď sme skončili azse som sa spýtala kde ej Tom. Gustav mi predsa sľúbil, že mi to povie.„Nech ti to povie Bill, sú predsa dvo
jičky,“ spadla som z lavičky, pretože ma to prekvapilo a sedela som na jej operadle.„Vy? Dvojičky? Ako to? Veď vyzeráte úplne odlišne.“
„A čo si si myslela, že sa budeme do smrti na seba podobať?“
„Nie, len....nič Tak povie mi už niekto čo je s Tomom?“
„H
ej, zaľúbil sa.“„Preboha! Do koho?“
„Do jedného dievčaťa čo ju videl asi pred dvoma týždňami v nedeľu McDonalde.“
„Počkať. Ja som tam tiež bola pred dvoma týždňami a tiež v nedeľu a videla som jeho aj Gustava, ale Tom bol k nám chrbtom.“
„Tak počkať, Gustav nevravel si vtedy, že si tam videl Katie?“ ujasňoval Bill.
„Áno, ale...“
„A nepýtal sa ťa potom Tom kto je to druhé dievča s ňou?“
„Hej, aha už chápem...“
Komentáre
pekneee
(www.ichliebebill.blog.cz ,moja FF: ja a bill )